Burina

Publikované 01.07.2009, autor lubosdz

Mali sme to za 48 a plní nádejí, ktoré nám kedysi pripadali vzdialené nesplniteľné ilúzie sme sa vybrali na Improligu. Dovtedy som sa nikdy tejto študentskej divadelno amatérskej improvizácie nezúčastnil, dokonca som ani netušil, že slovo Improliga je súčasťou jazykovej zásoby slovenčiny.

Pôsobilo to zvláštne – štyria vojaci v sále plnej svojsky poobliekaných študentov. Ako štyri zrelé paradajky pohodené v divo rastúcej burine. V burine plnej kvetov so zlatými lupeňmi, rozvíjajúcich sa pukov konvaliniek a nabobtnaných kaktusov. Zarazilo ma, ako prirodzene nás tá slobodná pospolitosť prijala – bez narážok a zvýšeného vstupného. Chápali nás, nás nedobrovoľných otrokov. Keď dokonca nejaká študentka chcela popri nás prejsť a ktosi z nás zavelil "Rota vztyk!", zopár okolosediacich sa pousmialo na tom útrpnom humore.

Vystúpenia študentských dobrovoľníckych družstiev boli briliantné epizódy z hier o odvahe, vynáchadzavosti a individualite. Každý sa snažil darovať publiku a sebe maximum zo svojho ja. Bolo to spontánne, prirodzené – tak vystúpenia ako i publikum. Bez umelej koordinácie artefaktov ako v tej bláznivej mašinérii, ktorej nedobrovoľnými kolieskami sme boli aj my. Ten bláznivý, nádherný a odviazaný virvar bol začiatok môjho konca. Atmosféra, prostredie, javisko, ľudia – a ja som prestával rozumieť sám sebe.

Zrazu som chcel byť sám. Pozeral som na hviezdy v ten jasný, chladný februárový večer a s nezvyčajnou intenzitou mi v predstavách vyvstali spomienky na všetky tie uplynulé roky. Ako na filmovom plátne mi mysľou predefilovali momentky okamihov, zaprášené trčiace roky kdesi na dne vedomia. Chcel som byť sám a bojovať proti času, proti absurdnosti môjho bytia, proti absurdnosti nezmyselne vŕzgajúcej mašinérie... Chcel som bojovať za niečo zmysluplnejšie. V takých chvíľach uvedomenia strácam kontakt s realitou, pretože nejestvuje nikto, kto by mi mohol v tom momente hýriacom dúhami emócií a imaginácií rozumieť.

Vpadli sme do baru poznačeného huriavkom popíjajúcich vojakov. Ten virvar na chvíľu stlmil desivý smútok zo spomienok, aby vzápätí vyvstal s novým poznaním, že tento bar je ako spovedelnica, kde stredovekí vazali tlmia osobné frustrácie, opojení huriavkom a bezuzdnou zábavou plačú nad vlastnou potupou. A hľadajú útechu. Útechu v pive, cigaretách, hazarde, chlipných pohľadoch a rýchlych pästiach.

Bez toho, aby si tieto potupené deti zomierajúcej mašinérie uvedomovali, prečo sú tu, som akceptoval a hltal tú atmosféru vnútorného konsenzu, hoci ma vedome ničila prehlbovala ten pocit nedobrovoľnej spovede zo spomienok. Asi je to moja slabosť, ale dáva človeku právo na aspoň pokrytecký sebasúcit. Tak som si ho uzurpoval pri vedľajšom stole, kde s poslednými drobnými špekulovali dvaja kuchári z môjho nástupného termínu – Horden (Peťo Gombo, prezývaný podľa svojho obľúbeného piva) a Slnko (Mišo s ryšavými vlasmi). Nie, nechcel som sa s chalanmi baviť na ťažké intelektuálne témy o výkone hercov v Improlige, ani o Internete. Odpudzoval ma ten vyrovnaný, uhladený konverzačný tón, ktorý postrádal rôznorodosť života. Je možné myslieť na dávne chvíle a na súčasné vyhnanstvo bez emócií? Nie, nechcel som sa premáhať. A chalani to snáď aj pochopili s bezslovným rešpektom.

Tak som znova hltal atmosféru zahmlenú dymom posledných cigariet a spomienok. Kde-tu sa mihol tieň ruky, v ruke tácka, na tácke plné alebo prázdne pivové poháre. Čierne krátke vlasy, čierne tričko, čierne nohavice – chce vari splynúť s tmou? Táto Cháronova dcéra provokovala svojím odstupom od atmosféry, ktorá tu vládla. A pritom ona bola kráľovnou tohto virvaru, ona povzbudzoavla spomienky na dnách pohárov. Nebola vyslovene pekná - postava nižšieho vzrastu, na kritických partiách telo zaoblené trochu viac, ako by pohľad očakával, pohľad mala neprítomný, ale bystrý. Neviem presne, čím ma zaujala. Vlastne bola tak rozbehaná, že ignorovala akékoľvek pokusy o nadviazanie kontaktu. Len stručne odvetila „Lenka!“ a už sa tácka v jej ruke zablysla na druhom konci dymovej clony.

Ach, bol to zvláštny večer, plný emócií a uvedomenia, svitu hviezd, vravy a cigaretového smradu. Večer, ktorý niečo znamenal... Cháronovú dcéru, „Woman in black“, Lenku, som o niekoľko týždňov pozval do kina. Usmiala sa, prekvapená, ale odzbrojená mojím zriedkavým šarmom nevinného Woodyho, a súhlasila.

Na druhý deň bol až do odvolania vyhlásený zákaz vychádzok...

(február 2000, Vojenský útvar 2344, 2. ŠR - Ženijná čata, Žilina)

Zajac Alfonz a jeho nevyvinutý charakter


Váš komentár..
Email bude prepísaný napr. na [michal AT gmail DOT com]
Pozn.: Urážlivé alebo nesúvisiace komentáre budú odstránené.
Zadajte prosím výsledok z vyššie uvedeného obrázku.